Ako Led Zeppelin skončil slovami zainteresovaných. ROBERT PLANT: Keď Bonzo odišiel, mal som tridsaťdva rokov. Umyté a hotové. To som si myslel. BENJI LEFEVRE: Myslím, že všetci traja chalani si uvedomili, že sa to nedá zvečniť. Všetci traja sme išli do Jersey, Peter a posádka. Bolo celkom jasné, že sme tam boli, pretože John tam nebol a že všetci pôjdeme svojou cestou. Koniec ale The Song Remains the Same.
Koniec Led Zeppelin
JIMMY PAGE: Potom, čo som mal všetky tie roky tohto úplne slobodného ducha ku všetkému, nutkanie to nejako zablokovať a robiť kompromisy v tom čase, keď John zomrel, sa mi nezdalo vôbec príjemné.
PHIL CARLO: Grant mi niekoľko mesiacov po Bonzovej smrti povedal: „Phil, neveril by si, koľko odkazov zostalo na záznamníku za niekoľko dní s otázkou, či nehľadajú iného bubeníka.“ Podľa môjho odhadu veľa ľudí kleslo. G povedal: „Nemôžem kurva uveriť žiadnemu z nich. Kedy dostanú správu? Tu nejde o peniaze ani nič podobné, to je všetko. Tomu je koniec.”
DEBBIE BONHAM: Zistilo sa, že už viac nebudú robiť Led Zeppelin. Čo si myslím, že sme všetci pocítili veľkú úľavu.
DESIREE KIRKE: Keď Bonzo odišiel, vzťah medzi Robertom a Petrom sa poriadne naštrbil. Všetko bolo poriadne napäté.
DAVE LEWIS: Jimmy bol v hroznom stave. Peter bol v hroznom stave. Robert bol bezpochyby zmenený človek a nemohli ste mu spomenúť Led Zeppelin. Akcie Led Zeppelin dramaticky klesli. Bolo to preč. V období rokov 1980 až 1982 už nebolo veľmi cool byť fanúšikom Zeppelin.
JOHN PAUL JONES: Stále ma mal viesť Peter, ale počas tých prvých pár rokov bolo ťažké ho zohnať. Nezvládal to vôbec dobre. Bolo to frustrujúce obdobie. Zdalo sa, že [Coda] uzavrel knihu o tejto kapitole. Mali sme trochu práce nájsť dostatok stôp.
PHIL CARSON: Keď sa Zeppelin zastavil, nastala úplná prázdnota. Jimmy stále chcel robiť hudbu a Robert tiež. Ale ani jeden z nich nechcel hrať hudbu Zeppelin. Myslím, že trvalo tri nahrávky, kým sa Robert opäť priblížil k melódiám Led Zeppelin.
ROBERT PLANT: Ostrihal som si vlasy a dva roky som nikdy nehral ani nepočúval platňu Led Zeppelin.
AUBREY POWELL: Keď Robert vyšiel prvýkrát von po Zeppelin, myslím, že pocítil prvú chuť slobody po veľmi dlhom čase. Dokázal sa prejaviť aj bez starého partnera. A Jimmyho to bolelo, pretože Robert sa nevrátil a znovu sformoval Led Zeppelin.
BENJI LEFEVRE: Býval som v stodole oproti domu, nad Robertovou snookerovou miestnosťou. S futbalovým tímom Queen’s Head sme každoročne odchádzali na tieto posraté výlety. V nedeľu ráno by sme si dohodli zápas s miestnym futbalovým klubom v Penrithu alebo kdekoľvek inde.
Dohoda znela tak, že by nám mali poskytnúť miesto na postavenie Robertovho marockého stanu – v ktorom spalo dvadsaťosem ľudí, nohy pri tyči – a v sobotu večer by sme mali improvizovaný koncert v miestnom spoločenskom klube. Stalo sa to asi tri alebo štyri roky v pokluse.
Boli tam títo miestni hudobníci, ktorí už kopali okolo: Andy Sylvester, Robbie Blunt, Wayne the Gasman. Rozprávali sme sa o hudbe a ja som povedal: “Možno by som ti mohol dať dokopy malé štúdio a mohli by sme sa zabaviť.” Andy a Robbie prišli a žartovali. Vlastne sme vytlačili verziu „Little Sister“.
Tým sa stali pôvodné Honeydrippers. Odohrali sme možno pätnásť alebo dvadsať koncertov počas dvoch alebo troch mesiacov, takmer vždy cez víkendy, pretože pár chalanov malo pravidelnú prácu. Robertova podmienka bola, že všetko musí byť severne od Watfordu. Kontaktoval som všetkých promotérov a povedal som, že ak v reklame použijú Robertovo meno, na koncerte sa neukážeme.
Pre Jimmyho Pagea boli osemdesiate roky takmer stratenou dekádou. Závislý na heroíne a potom na alkohole, narazil na rad nerozumných kariérnych rozhodnutí, od smrtiaceho priania Michaela Winnera k smrti II až po podradný šmrnc na štadióne The Firm. John Paul Jones bol medzitým zaneprázdnený aranžmánmi a produkciami bez veľkého rozdielu.
Plant, smútiaci za svojím synom aj za najlepším priateľom sa dal dokopy, aby začal kariéru, ktorej prvotným poslaním bolo čo najďalej sa dištancovať od Led Zeppelin. Séria zaujímavých, aj keď nadprodukovaných albumov, od Pictures at Eleven z roku 1982 až po Now and Zen z roku 1988, dokázala jeho ochotu experimentovať s novými vplyvmi (vrátane tých zo svetovej hudby, ktorú miloval), ako aj s novými technológiami. Keď sa traja ľudia, ktorí prežili Zeppelin, opäť stretli – na Live Aid v roku 1985 a na 40. výročí Atlantiku v roku 1988 – výsledky boli šambolické a pre Planta poľutovaniahodné.
Opätovné preskúmanie dedičstva Zeppelinu s Pageom v rokoch 1995 – 6 bolo šťastnejším zážitkom pre všetkých zainteresovaných. „Neriadené“ severoafrické prepracovania niektorých najlepších piesní skupiny boli hlavne povzbudzujúce, akokoľvek silnú zlú vôľu to vyvolalo od neodpustiteľne nepozvaného Johna Paula Jonesa.
Zeppelinov multiinštrumentalista, ktorý našiel novú chuť do života v aranžovaní pre R.E.M. a vystúpením s desivou Diamandou Galas, hltal svoju horkosť dostatočne dlho na to, aby sa opäť pripojil k Page and Plant na triumfálnej pocte O2 v roku 2007 atlantickému Ahmetovi Ertegunovi.
Akokoľvek bola táto udalosť masívne medializovaná a prehnaná, Plant v tomto bode dokázal, že potrebuje Led Zeppelinovu barličku menej ako kedykoľvek predtým. Získal šesť Grammií a tri milióny predajov s Raising Sand, vynikajúcou americkou spoluprácou s božskou Alison Krauss, ktorá zostáva do istej miery najúspešnejšou sólovou prácou bývalého člena Led Zeppelin.
Čím viac času plynie, tým menej pravdepodobné sa zdá byť plnohodnotné stretnutie Led Zeppelin. Odhliadnuc od Page a Plantovho vzťahu lásky a nenávisti, zdá sa, že bývalý frontman skupiny pociťuje stále menší záujem zaspať na vavrínoch. Ale chcelo by to hlupáka staviť proti tomu, aby sa to stalo.
Autor tejto knihy hľadel asi iba na prachy, hlupák, a dodnes nepochopili silu albumov Led Zeppelin I a II.